j janiglosNarodil sa 1. decembra 1947 v Poprade. ZŠ i gymnázium ukončil v rodnom meste. Nasledovalo štúdium na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove, odbor dejepis- slovenský jazyk a literatúra.

Od roku 1972 pôsobil ako stredoškolský učiteľ vo Svite (1972-1977), rok bol riaditeľom Okresného osvetového strediska v Poprade a od roku 1978 opäť pôsobil na SPŠ M. C. – Sklodowskej vo Svite. Od roku 1993 až do roku 2005 bol učiteľom v bilingválnej sekcii Gymnázia na Ulici Dominika Tatarku v Poprade. Od marca 2006 je na invalidnom dôchodku.

E P I Š T O L A   O   S M R T I    P O É Z I E  A   V E Č N O S T I    R O Z P R Á V K Y

(Na počesť Milana Rúfusa) Autor: Jozef Janigloš

Svetielko v jaskynke pamäti

o trochu pohaslo.

Smrteľnosť nesmrteľných

nastala 11.1. (2009)

- aby sme si to pamätali.

V slnečnej oblohe začala

teraz už neodvratne

krutá slávnosť pochovávania

už vetchého tela

a jeho magickej poézie.

Porubský cintorín

s návratom do velebnosti

tej dávnej bielej zimy

sa obohatil.

Nedbanlivé Slovensko

a gýčový surový svet-

- beznádejne chudobný

už ani nemohol ochudobnieť,

pretože takmer nezbadal,

že bola nedeľa.

Že tu bola nedeľa poézie

Zima vyvrcholila.

V pondelok bol opäť odmäk.

No oči priezračné

a srdce všetkým ostane otvorené

tak ako milostná a milostivá bolesť,

v mäkkom cítení a čistom videní.

Básnik neurobil nič iného,

iba dal kráse a pravde

presne to, čo im prináleží.

Reálne smutno bolo s ním,

kruto smutne bude

bez neho

aj preto, že zostane

nebásnenie,

to pusté dno studničky.

Stálosť jeho poézie

sa stala dávno

absolútnou a nemýtickou.

Aj smrť, aj poézia

sú vyrovnané

nielen s pomocou

kvetov.

A snilkovia vždy a zas

začínajú svoj márny sen,

čarovný prútik básnenia,

ten motív milostnej bolesti.

A v hĺbke porubskej hliny,

iba tam,

je básnik opustený,

očami a srdcom hľadí

do najtemnejšej tmy

celkom sám.

A ďalej ostáva a oslovuje nás.

Ako to vravel tátošíkovi,

na ktorom cválal?

Sám musíš, Janko môj, (Milanko)

chodníčkom z hliny

pozrieť sa do očí

najhlbším tmám.

A jeho memento:

Len zabudnúť,

pretože to je ako stratiť

sám seba.

Neodvratne sme dokrúžili

okolo tajomnej existencie

detstva.

Deje sa tak postupne

a celkom nebadane.

V každom okamihu života

sa stretávame s detstvom.

V jaskynke už celkom potemnelo,

už nie je ani mrkanička.

 A ešte odkaz mojim vnučkám:

Aj preto vám treba jeho (a našu) rozprávku.

I detným deťom...

    (január- február 2009)

 

Môže vás zaujímať:

Obdiv - veľký a poďakovanie - nesmierne veľké...