Milí Porubänia,

Váš pán starosta, pán Bc. Pavel Baráni, počas mojej návštevy Domu Milana Rúfusa so skupinou turistov z Viedne ma požiadal, či by som Vám niečo nenapísal o nás a našej návšteve. Rozhodol som sa, že Vám vyrozprávam neuveriteľný skutočný príbeh, ktorý som nazval: "PRIŠVINOV   DROZD".

Už roky neverím na náhody. Mnohé, čo sa mi v živote prihodilo, sledujúc spätne, bolo ako sled neuveriteľných náhod. Ale boli to skutočne náhody?

Narodil som sa v Ľubietovej. Môj otec pochádzal z Liptovskej Kokavy. Náhodou. Vyrástol som v Bratislave, prázdniny trávil do 10 roku života u príbuzných mojej mamy na Horehroní, potom u starých rodičov v Liptovskej Kokave. Náhodou sa vraciam na Liptov. Po skončení Lekárskej fakulty som chcel pracovať vo výskume,  Slovensko je veľké, boli i iné miesta, ale dostal som sa práve opäť na Liptov, hoci som nechcel. Náhodou.

V roku 1979 som emigroval do Rakúska a tam som sa pred mnohými rokmi prvý krát stretol v literárnom týždenníku s MUDr. Pavlom Straussom. Vtedy som si pomyslel – Tí Nemci majú zase jedného vynikajúceho filozofa – lekára. Až keď sa mi o niekoľko rokov dostal do ruky článok od  prof. Júliusa Rybáka o Dr. Straussovi, som sa dozvedel, že pochádzal z Liptova. Náhodou. Apropo, prof. Rybák sa narodil v Partizánskej Ľupči. Náhodou. Vyhľadali sme sa, cez redakciu Verbumu. Jedného večera sa mi prof. Rybák ozval telefonicky do Viedne. O niekoľko dní mi poslal knižku od Michaila Michajloviča Prišvina – Čierny drozd. Nikdy som o tomto ruskom spisovateľovi nepočul. Dozvedel som sa od neho zaujímavý príbeh. Čierny drozd každý večer, keď sa už príroda, ale aká to pochopí len milovník a obdivovateľ lesa, jeho čarovných zákutí, a tajnej reči, ktorou  sa vie prihovoriť k živým tvorom len Tajga, pri západe slnka, vyletí na najvyšší strom a  spieva. Vytrvalo, neúnavne. A tam, tiež náhodou sa mu z diaľky ozve čierny drozd.

I za priateľstvo s básnikom Milanom Rúfusom vďačím prof. Rybákovi. I Váš rodák, básnik sa narodil na Liptove. Náhodou.

I on sa osobne poznal s Dr. Straussom.  Všetci traja navštevovali to isté gymnázium v Liptovskom Mikuláši. Náhodou.

Neskôr som z gymnaziálnych písomností zistil, že môj otec dva roky dral tie isté lavice spolu s Dr. Straussom. A len pred tromi mesiacmi som odhalil neuveriteľnú tiež „ náhodu“, že jeho spolužiak z Nemeckej lekárskej univerzity v Prahe, MUDr. Török, ktorý Straussovi zachránil v Trnave pred gestapom život, býval v tom istom dome v Bratislave na Suvorovovej ulici, dnes Dobrovičová, kde som býval i ja s mojimi rodičmi. Tento byt kúpili moji rodičia v roku 1955. Dokonca Dr. Strauss  Dr.Töröka bol navštíviť niekoľko krát. Nie sú to zvláštne náhody?

No o poslednej náhode, priam neuveriteľnej Vám chcem po tomto dlhom úvode vyrozprávať. Po mnohých rokoch sa nám podarilo preložiť a vydať knihu MUDr. Straussa Tesná brána v nemčine – Das Enge Pforte. Hľadal som recenzenta, a neuverili by ste, že to nie je taká jednoduchá vec. Obrátil som sa i na nášho duchovného otca pátra Pavla Dubovského vo Viedni a ten mi poradil- vyhľadaj Diplom. Ing. Wolfganga Spitalera / čítaj Špitalera/.  V treťom okrese vo Viedni v  súkromnom byte ma milo privítal starší muž na dôchodku, ktorý sa mi zdôveril, že  keď odišiel do dôchodku, rozhodol sa robiť niečo zmysluplné a začal sa učiť slovensky. Predtým i teraz sa venuje hudbe, bol aj literárne činný. Veľmi ho oslovili Rúfusove Modlidbičky a niektoré preložil do nemčiny. Vyšli knižne. Nebudete mi veriť, ale bravúrny preklad. Rúfusa prekladať do češtiny, poľštiny, ruštiny – to si viem predstaviť. Ale do nemčiny? A k tomu ešte stavebným inžinierom, ktorý sa v dôchodku začne učiť po slovensky? To je výkon! Kto ovláda nemčinu i slovenčinu, odporúčam mu, aby si tento preklad prečítal a porovnal. Bude iste tak milo prekvapený, ako som bol sám. S Ing. Spitalerom sme sa spriatelili. Žeby Prišvinov drozd ?

Dokonca som zistil, že blahoslavená Zdenka Schelingová z Krivej, ktorej príbeh ma priviedol do Krivej na Orave k rodine Habovštiakových, že táto rodina je už vyše 20 rokov spriatelená s Ing. Spitalerom. Opäť zvláštne náhody.

A posledná náhoda. Ing. Spitaler mi v apríli t.r. oznámil, že organizujú týždenné stretnutie rakúskych a slovenských kresťanských rodín koncom júla v Rožňave. Asi po týždni, mi telefonoval, že nie v Rožňave, že to znie podobne, ale že v Ružomberku. Keď som dostal pozvánku do ruky, zistil som, že je to pri Ružomberku a síce na Škutovkách pri Liptovskej Osade. Zase náhoda, lebo práve v tom čase chodíme celá rodina na Liptov, pookriať na duši, nadýchať sa vône ihličnatého lesa v Ľubochni i zaspomínať si.

Zúčastnil som sa toho stretnutia, lebo ma zaujímal i zaujíma bolestivý problém rodiny, ako v súčasnom svete riešia kresťanskí rodičia výchovu svojich detí, aké majú problémy, s čím musia zápasiť a pod.  Na vysvetlenie. Skupina aktívnych kresťanov z Viedne si vytýčila cieľ pomôcť finančne i duchovne kresťanským rodinám na Slovensku a už vyše dvadsať rokov spolu so slovenskými saleziánmi organizujú takéto stretnutia.

V rámci kultúrneho odpoludnia sme sa rozhodli navštíviť Dom Milana Rúfusa i pomodliť sa na jeho hrobe.

Program sme mali bohatý, chceli sme toho za jeden týždeň hodne stihnúť a preto i návšteva v Závažnej  Porube sa udiala tak povediac z hodiny na hodinu. Touto cestou chcem vysloviť úprimné poďakovanie starostovi Baránimu, ktorý nám veľmi ochotne vyšiel v ústrety, našu návštevu perfektne zorganizoval, hoci na to nebol vôbec pripravený a zaistil nám milú sprievodkyňu Danku Kuľhavú, ktorá ma očarila jej jadrným porubským nárečím, ktoré mi pripomenulo čaro detstva na Kokave. Rúfusov dom všetkým  návštevníkom, ako sa mi zdôverili dýchal čistotou a jednoduchosťou dobroty, ktorá sa ticho prihovárala. Akoby duch Milana a jeho rodičov spočíval v ňom. Priznám sa Vám i keď my muži zriedka plačeme, ale keď som počul Milana recitovať jeho posledné básne, ani pregĺganie mi nepomohlo. Za pár minút som už nevidel. Musel som sa odvrátiť, aby druhí nevideli, že si vyberám vreckovku. Milana mám často pred očami. Na našom ranči v Andau, ako našu usadlosť nazval jeden môj priateľ- spisovateľ, mám jeho fotografiu a po večeroch si otváram jeho básne a nechávam sa ponárať do hlbín  jeho prorockej duše. Prichádza jeseň, dni sa krátia, v záhrade i na poli práce ubúda. Ak si nájdete chvíľku času, odporúčam Vám pre tento čas otvoriť si Rúfusove prebásnené rozprávočky. Iste Vás očarí nielen krása a obratnosť slova, ale i hĺbka myšlienky, ako dokázal Rúfus zachovať doslova múdrosť, ktorá sa stáročia udržala len slovným podaním. Nuž milí Porubänia, toto je môj príbeh o náhodách v živote i o Prišvinovom drozdovi. Z úprimného srdca Vám želám, aby vďačný štebot z Vášho rodného hniezda nikdy nezanikol.

Vo Viedni 15. sept. 2014.  Autor: -Martin Jančuška-

©2014