Všetkým príbuzným dušiam Domu Milana Rúfusa POKOJNÉ VIANOCE.

 

Milan Rúfus: Zádušná koleda o porubských svätých nociach

 

Bývali len.

A jedna ako druhá pod svetlou blankou

zasnežených striech.

Spomienka starnúcich.

Vie svietiť ako dúha.

Ibaže pred búrkou, nie po nej.

Môj  ty sneh!

 

Nikdy už, nikde, neuvidím taký.

Sneh – duša detstva.

Sneh – múdry biely mím.

Pil som to sväté Božie mlieko zím

a nocou v diaľke duneli mi vlaky.

Pil som tú Tichú noc.

 

Aj tichú vravu vlakov,

netušiac, čo v nej úderom kovu na kov

studená koľaj mrmle kolesu:

že večnou cestou sťahovaných vtákov

práve tie vlaky

raz ma odnesú.

 

Že prídu dni,

dni povodní i súší,

keď začne hustnúť opar na rieke,

trochu sa zotmie v unavenej duši

a z blízkeho sa stane ďaleké.

©2017